Konzum v Kolumbii: dovidenia shopoholizmus, vitajte v ére našich prarodičov.

Autor: Zuzana Pelaez | 26.10.2020 o 14:01 | (upravené 30.10.2020 o 1:54) Karma článku: 13,63 | Prečítané:  4243x

Po pätnástich rokoch v Británii začnete pečené holuby do huby nielen očakávať; myslíte si, že na ne máte bezvýhradné právo. 

 

 Presťahujete sa do Kolumbie a po počiatočnej ľadovej sprche si pomaly začnete uvedomovať výhody “nekomfortného", "zdĺhavého” a “nedostatkového” životného štýlu.

“Nekomfort”

Aby sme sa pochopili, v Medellinskych shopping centrách  normálne narazíte na Zaru, H&M-ko a Mekáč. Na kávu  idete do Starbucksu a po tenisky do Decathlonu...  Skôr mi ide o náhly spotrebiteľský šok z nepohodlia. Keď si raz človek zvykne na “klik-klik- tu-je-akýkoľvek–tovar-do-24-hodín”, ako zlostné batoľa sa dožaduje svojich spotrebiteľských privilégií . V Británii si mlieko, maslo a paradajky každý týždeň šupnete  to virtuálneho košíka a kuriér vám ich donesie až do chladničky. Cez Amazon a eBay lacno a na poslednú chvíľu zoženiete tú najšpecifickejšiu blbosť, aká vám len príde na rozum. Obchod, ktorý nemá Paypal a donúti vás vstať z postele po kreditnú kartu, už druhýkrát nenavštívite.

Prvý týždeň v Kolumbii som pochopila, že na online nakupovanie môžeme zabudnúť. Supermarkety síce stránky majú, ale systém je tak prekomplikovaný a nedomyslený, že po trištvrte hodine zdvihnete telefón (bežne by som povedala ‘zadok’, ale bol lockdown) a niekomu v obchode nadiktujete, čo chcete. S trochou šťastia sa vám po zabitom poldni podarí niečo vybaviť… Ako rozhýčkaný spotrebiteľ ste z Británie zvyknutí na okamžité ospravedlnenie za každú miniatúrnu mrzutosť, na vrátenie peňazí či na kupóny ako ‘náhradu za škodu’… čokoľvek, len aby si obchod udržal vašu milosrdnú priazeň. Nakupovanie je tam skúsenosť príjemná, a tak sa jej aj radi venujete. Tu v Kolumbii shopping skôr pretrpíte.  Ako alkoholik bez ranného piva ste aj vy spočiatku nepríčetní, potom len mrzutí a po pár mesiacoch zistíte, že s každou otravnou skúsenosťou vám o niečo začne klesať nákupná horúčka a z latentného shopoholizmu sa začínate úspešne liečiť.

“Zdĺhavosť”

Okrem vlastnej rozhýčkanosti si v Kolumbii  začnete uvedomovať aj večnú spotrebiteľskú netrpezlivosť.  Matrac do posieľky pre Adelku by som v Británii zohnala online do pár sekúnd (ďakujeme, IKEA!) a nosom by som ohŕňala, ak by dovoz na druhý deň nebol v ponuke. Tu zistíte, že tovar, ponúkaný v sieťach nábytkárskych obchodov, je tak na 90% dovezený z Číny-nekvalitný a predražený. Kde teda nakupujú miestni? U remeselníkov. Sadne sa do auta, ide sa do štvrte so špecializovanými obchodíkmi. Ulica s “matracárňami”. Vyberiete si obchodík, v ktorom vaša rodina nakupovala po generácie. Remeselníka vidno, ako vzadu v dielni  vypcháva matrace. Opýta sa na rodinu, venuje sa spoločenskej situácii a až potom vám poradí najvhodnejšiu matracovú výplň. Na výsledné dielo si zo dva týždne počkáte. Stačí však jeden pohľad a viete, že ste kúpili výrobok na desaťročia. Pripomína objekt z múzea slovenskej dediny: žiadna industriálna výroba- po okrajoch vidno nie vždy uniformné, ale pevné, ručné stehy. Človek by čakal, že sa nedoplatí. Na počudovanie zistíte, že je o polovicu lacnejší ako ten veľkoobchodový. Po par frustrujúcich  výletoch do shopping centier nakoniec  urobíte rozhodnutie na sériovú výrobu  sa definitívne vykašľať.

Ocitnete sa v ére našich prarodičov: Stolár vám vyrába kuchynskú linku. Pomaly, ale podľa vašich predstáv a lacno. Kde zohnať kvalitné sandálky pre Adelku? Tie staré sa zanesú k obuvníkovi a ten vám vyrobí o číslo väčšie. Konzumná netrpezlivosť vás prejde, keď prídete na to, že výrobná pomalosť rovná sa poctivosť. Po čase sa začnete zlostiť na celú globalizáciu, Čínu, IKEU a iných komerčných gigantov, kvôli ktorým “skláři už nemají co žrát.”

“Nedostatok”

Ešte viete, na čo tu prídete? Na vlastnú spotrebiteľskú lenivosť. Čo ju spôsobilo? Večný nadbytok. Načo by ste strácali čas výrobou arašidového masla, keď ho v britskom supermarkete nájdete v siedmich značkách, v piatich textúrach s výberom “bez soli” “bez cukru” a “bez chuti”?

Moja vlastná cesta späť do “homemade éry” našich babičiek sa začala čokoládou. V Kolumbii skrátka kvalitnú čokoládu nenájdete! Kolumbijčania čokoládu pijú. Tabuľková čokoláda je vynález európsky a nemá tu veľa fanúšikov (tak si myslím, že kvôli teplu). Nájtede tu dovozovú Lindtku za milióny pesos, pár presladených mliečnych humusov, ale na poriadnu horkú, 70% čokoládu, si môžete nechať zájsť chuť. A tak začnete experimentovať. Vygooglite si, ako sa čokoláda dá vyrobiť doma a miešate, tavíte, bubláte a zapisujete nekonečne neúspešne pokusy do zošitka ako Marie Curie.

Nostalgia ma donútila piecť (nič vám nepripomenie domov tak ako vôňa teplého domáceho koláča). S pečením však prišiel ďalší háčik: džem. V krajine celoročnej hojnosti ovocia máte na výber džem dovozový, za cenu ktorého by ste si mohli kúpiť novú kabelku, alebo miestnu presladenú žbrndu v plastovom vrecku. A tak volám maminke a učím sa. Ako sa sterilizuje? Koľko cukru? Ovocie mi donesie jedna pani -neumyté, v kýbli, ale sladučké, v záhradke pestované, nepostriekané. Každý týždeň mi kamarát Camillo vymení košík vajec za jeden z mojich koláčov . Za ďalší koláč mi Valentína, ktorú som našla cez instagram, vymení svoj domáci chlieb. V dva a pol miliónovom meste si tu odrazu žijem ako na kysuckých kopaniciach sedemdesiatych rokov. Vivat výmenný obchod!

Na gazdinku, vyrábajúcu vlastné džemy, jogurty, čokoládu či arašidové maslo, by som sa teda netipovala. V kuchyni som sa nikdy zbytočne nemotala a hipsteri, čo blogujú o výrobe kváskoveho chleba a zbere medvedieho cesnaku, mi vždy išli jemne na nervy …A ajhľa! S kamarátkou, žijúcou na Slovensku, si už nevoláme o chlapoch ani o deťoch, ale o džemoch… Z núdze som sa pripojila k módnej vlne návratu k tradíciám a nevedno ako som sa  vďaka  domácej výrobe ocitla vo víre ďalších supermódnych (odrazu už nie až tak oči-prevracaniahodných) tendencií -bezodpadovosti, BIO filozofie, minimalizmu, výberu lokálnych produktov a podpory drobných podnikateľov.

Spomaliť sa, detoxivať sa od konzumu a novým zručnostiam sa podučiť, som neplánovala. Ale nemôžem byť za toto všetko vďačnejšia. Pripadám si, že som až teraz začala akosi plnšie žiť…

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?