Kolumbia a kultúrny šok: o slúžkach, zemetrasení a rozpučenom mangu.

Autor: Zuzana Pelaez | 26.9.2020 o 10:32 | (upravené 26.9.2020 o 17:37) Karma článku: 11,23 | Prečítané:  1840x

Sú veci, ktoré o novej krajine vyčítate z bedekrov alebo anticipujete. Potom sú veci, na ktoré vás nikto nepripravil; ovalia vás po hlave a drzo čakajú, ako sa s nimi vysporiadate. 

Na čo sa dá v Kolumbii zvyknúť a čo vám spôsobí kultúrny šok?

 

1. Šok spoločenský

“Nechaj ten riad v umývadle, Rosa to umyje.” Ako priemerné panelákové dieťa som so zlatou lyžičkou v ústach nevyrastala a predstava-nazvime to tak, ako, to je- slúžky, ktorá s vami býva, sa mi javí vyložene telenovelovo. Pri “Si señora” sa mi zježia chlpy a môj vnútorný hipík sa búri. Áno, pár známych na Slovensku má panie, ktoré im chodia raz týždenne upratovať, ale toto je iný level. Väčšina kolumbijských bytov (normálnych priemerných, bytovkových- ani slamov, ani palácov) má izbičku pre slúžku, do ktorej sa vchádza z kuchyne. Rosa donesie jedlo na stôl. “A to s vami Rosa neje?” Neje. Z kuchyne vychádza, len, keď upratuje. Počet personálu rastie priamo úmerne s výškou konta. Minulý víkend nás pozval známy do svojej “finky”- luxusného víkendového sídla. Na pozemku mu stojí domček, v ktorom mu býva “majordómus” (správca finky) s celou svojou rodinou. Majordómov syn nám beží otvoriť bránu, kým jeho manželka niečo okopáva v sade. Predstava, že si kúpite víkendové sídlo aj s rodinkou personálu mi už nepríde ani ako dobrý vtip. Ak sa mi toto po čase začne zdať normálne, žiadam vás, aby ste ma, prosím, prefliaskali.

Šok číslo dva: chudoba. Tucty denných obrázkov, čo režú do živého …aj keď ma manžel na toto dopredu pripravoval, prvý mesiac v Kolumbii som si odsmoklila svoje… V Británii som si zvykla na istý typ ľudí na ulici: väčšinou sú to tí, čo podľahli závislostiam… Na tunajších ľudí, čo pre koronu prišli o prácu a byt alebo ušli pred režimom zo susednej krajiny, na ľudí, čo sa za žobranie hanbia… na mladé rodiny s deťmi, čo vás prosia o trochu ryže, o plienky, o mlieko….na to žalúdok nemám. Žiadne dieťa by nemalo vidieť svojich rodičov ponížených, čakajúcich pred obchodom na niečie milosrdenstvo.
“Nemáte, prosím vás, nejaké staré oblečenie pre dcérku, má o pol roka menej, ako tá vaša…už nemá nič na seba...” Mám, pani, mám, všetko vám dám! Ako si sama pred sebou ospravedlniť značkové tenisky, za cenu ktorých by sa celá vaša rodina najedla mesiac? Ako si len tak sadnúť na koláčik a kávičku a pozerať sa na to, ako kŕmite svoje deti ovocím zo stromov popri diaľnici? Ako zaspávať pri šume dažďa, keď viem, že niekde vonku s deťmi moknete?

2. Šok geografický

Európskosť svojho tela som si doteraz neuvedomovala. Mám odskúšané štyri ročné obdobia, tak čo by ma tak mohlo ešte prekvapiť? Napríklad nadmorská výška, potvora! Švagrov byt v Bogote je položený o 40 metrov nad morom vyššie ako Lomnicky štít, na prechádzku do lesíka nás vezme do výšky 3200 m.n.m. Trvá mi, kým si uvedomím, čo mi vlastne je. Cítim sa ako osemdesiatnik po opici, mám závrať a triašku, hučí mi v ušiach, srdce mi zúrivo pulzuje. Výšková choroba znie v teórii rozumne, v praxi vám však telo teatrálne kričí, že umiera a, ako rozmaznané decko sa dožaduje kyslíka. Chvalabohu, z nadmorskej choroby sa dá po dvoch týždňoch zotaviť.
Horšie je to so stmievaním. Sme tu blízko rovníka, a tak celý rok okolo šiestej večer zapadne slnko. Ale ako apokalypticky! Idete si po niečo do chladničky a tresk-je tma tmúca. Pocit, že vám niekto každý večer pretočil VHS-ku s vlastným životom a okradol vás o pár cenných hodín, sa ešte prežiť dá. Čo ma dostáva, je mätúca kombinácia tmy a tepla: Môj európsky organizmus vydedukuje, že je neskorá letná noc, a tak mi automaticky o šiestej večer začnú klipkať oči a padať hlava. Môj manžel sa na mne z chuti baví. (mimochodom, to, že sme pri rovníku, znamená, že tu vidíme mesiac nakrivo- miesto písmena C, je U… to som len ja na geografii nedávala pozor?)

Čo ma teraz najviac zaujíma, je, ako prežije moje telo večné leto… Na prvý pohľad sa otázka javí ako riadna blbosť…kto by sa už večnej dovolenky bál? Ale predstavte si toto: Je koniec septembra a ja tu chodím v tielku. Cez facetime vidím, ako na Slovensku začínajú padať prvé listy a nejako podvedome by som sa zababušila do svetra …ale ja v tom tielku budem aj v novembri a potom vo februári. Ako zistí moje telo, že plynie čas? Kedy si, ako strom, oddýchnem od večného leta...kedy prestanem byť lepkavá od opaľovacieho krému a hlavne…kedy budem mať možnosť obžrať sa a schovať tukové vankúše do bundy?

Posledný geograficky šok: Pred týždňom takto večer sedíme okolo stola a mne sa začne hýbať pod zadkom stolička. Čo sa, preboha, deje? Idem odpadnúť? Svokrovci sa pozrú na kývajúcu sa lampu nad stolom: Joj, chúďa, ako si zbledla!” Chichúňajú sa. Kým predýchavam, svokor mi hravo vysvetľuje systém pohybov tektonických dosiek celej západnej Ameriky a pridáva pár vtipných príhod z minulých zemetrasení- “…no a potom som sa teda rozhodol, že tú knižnicu radšej k stene pribijem”… Paráda!

3. Šok z exotiky

Teda je to skôr nezvyk. Tak, ako spomínaný mesiac, aj exotika je tu naopak. Exotické je tu moje blonďavé dieťa, exotická som ja, vytŕčajúca o hlavu z davu (pri výške 172cm). Exoticky tu znie klasická hudba, čo si pustíte v aute, keď kukáte na kaktusy, palmy a žiarivé farby. Aj Zahrajte mi tichúčko, javorové husle tu chytí inú príchuť pri nočnom humbuku Medellinu.

Keď s dcérkou čítame knižku, pristihnem sa pri absurdných vetách, typu: “Vidíš, toto sú čerešne, tie tiež rastú na strome ako pomaranče!” Alebo “Aha, papagáj, ako sme dnes videli z balkóna.” Alebo “Pozri, jašterička ako tá, čo dnes liezla v kúpeľni po stene.” Vždy si pripadám ako vo vtipe o blondínke, keď stúpim na chodníku na rozpučené mango alebo vidím v tráve zodesať pomarančov. Kto ich tu porozhadzoval? Trvá mi pár sekúnd, kým mi dôjde, že spadli zo stromu…
Kamarátku som pobavila, keď som jej hovorila, ako pečiem koláč z domácich citrónov.

Veru, exotika je relatívna. Manžel doteraz spomína na srnku, čo nám v Tatrách skočila do cesty ako na rozprávkovú situáciu. Jeho kamaráti s úžasom počúvajú historku, ako vybicykloval na Martinské hole, na vrcholku prežil teplotu mínus 3 stupne Celzia a uzrel sneh. Ľudí tu zabáva opisom nepredstaviteľného ticha zimnej nočnej Čadce .“Viac života a zábavy by ste si užili v tretej atmosfére Marsu…” Triumfuje story o “balkónovej chladničke” -  nikto mu nechce veriť, že hrniec s kapustnicou sa skrátka šupne v zime na balkón.


Dá sa prežiť kultúrny šok? Dá! Áno aj šľak vás ide trafiť, aj sa pobavíte, aj rozcitliviete, ale nakoniec ste vďační za novú perspektívu. Koniec koncov, o kom sa dozviete najviac? O samých sebe a o vlastnej kultúre.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?