“Výchova dívek v Kolumbii” alebo “Vyrastie mi tu z dcérky namyslený ufňukanec?”

Autor: Zuzana Pelaez | 9.8.2020 o 18:37 | (upravené 11.8.2020 o 3:25) Karma článku: 12,39 | Prečítané:  6152x

Adelka má dva roky a tri pasy;po mne slovenský, po manželovi kolumbijský a po mieste narodenia britský.Pred mesiacom sme sa presťahovali z Londýna do Medellinu.Dieťa vraj vychováva celá dedina. V našom prípade celý nový kontinent.

Každá nová rodina musí vyšpekulovať, ako spojiť výchovné metódy ,nadobudnuté v detstve, do úspešného rodičovského kompromisu. V multikulturálnych rodinách môže mix výchov pripomínať skôr šermiarsky súboj.

My máme to šťastie, že Kolumbia a Slovensko si sú kultúrne podobné; nepatria k vodcovským krajinám sveta, fungujú na rovnakom hodnotovom rebríčku a väčšinovom vierovyznaní. Deti sa vychovávajú k slušnosti, úcte a pracovitosti. Pri bližšom skúmaní však rozdiely vo výchove môžu začať vytŕčať výraznejšie…

Svrček a mravce

Môj manžel sa často zabáva na slovenských detských knižkách. Vygeneruje z nich závery o výchovných metódach v celej Európe.

Včera ukazoval svojim rodičom knižku Malý dom, kolieska v ňom. “Aha, aha, od 12: 00 do 12: 15 môžeš jesť obed. Boh ťa chráň, ak je 12: 30!” Starí rodičia sa zabávajú spolu s ním. (Mne do smiechu až tak nie je. Nedochvíľnosť a večné meškanie je najväčším predmetom našich sporov a knižka o dôležitosti času by sa manželovi hodila…v Kolumbii ju ale nenájdem...)

Najlepšie vysvetlenie toho, prečo my Európania militantne deťom vštepujeme režim, disciplínu a plánovanie, je knižka Svrček a mravce. V Kolumbii nemusíš nič plánovať, nikam sa neponáhľať, na nič sa pripravovať. Ak niečo nestihneš dnes, zajtra budeš mať na dokončenie také isté klimatické podmienky…Ak sa v strednej Európe nenaučíš plánovať, zastihne ťa zima a je s tebou ámen!

Zatiaľ sa držím svojich výchovných plánov; Adelka bude na schôdzky chodiť včas a hotovo! Naučila som sa ale, že keď začne hrať v rádiu dobrá salsa, tak sa tancuje - odloží sa umývanie zubov alebo riadu a bailamos!... Tak, ako nám svrčky fidlikajú…

 

“Contemplar”

Veru som sa urazila, keď som prvýkrát počula frázu “Que niñita más contemplada!” (Aké rozmaznané dievčatko!). Manžel mi však vysvetlil, že to bol kompliment. Rozmaznanosť (skôr “hýčkanie”), sa tu oslavuje. Komplimentujúci uznal, že sa svojmu dieťaťu dostatočne venujem a robím všetko pre to, aby sa cítila šťastná a ľúbená. Niečo ako keď vás “rozmaznajú” vo wellness centre.

Stále neviem, čo si o tom myslieť. Vyhnúť sa rozmaznaniu vlastného dieťaťa sa mi vidí ako výchovná priorita. Disciplína a pravidlá k výchove neodmysliteľne patria...

“Zase niekomu niečo vyčítajú?” komentuje manžel Smejka a Tanculienku, spievajucich No-no-no, ty-ty-ty, to sa ne-ne-nepatrí! V mojich očiach nevyčítajú, len učia deti pravidlá hry, limity a hranice správania. Na tie majú naše kultúry rozdielne uhly pohľadu...

Pred týždňom sa Adelka na prechádzke rozhodne, že už sa jej nechce chodiť a    že ju mám ďalej nosiť. Vymeníme si na túto tému názory, a tak ide rumázgajúc za ruku. Robotník, kosiaci trávnik, vypne kosačku “Chce, aby ste ju niesli, však? Tak ju poneste! Joj neplač, mi amor!” Som trochu v šoku. Odpoviem, že váži 13 kíl, je v poriadku a nosiť ju nevládzem. “Tak si sadnite sem na múrik, trochu si oddýchnite!” Neviem si predstaviť, že by sa mi v Európe cudzí chlap zastaral do výchovy. Zdá sa mi to ako náhoda, ale Adelkin pouličný nárek zastaví zopäť ďalších okoloidúcich, navrhujúcich (čo je v mojom ponímaní) poddanie sa náhodnému vrtochu dvojročného dieťaťa. Cítim sa ako beštiálna matka, nútiaca dieťa pracovať v bani, a tak tlaku okolia nakoniec podľahnem a na rukách ju domov odnesiem. Môj výchovný systém “Ak chceš bezdôvodne revať, tak si rev”, sa tu nepraktizuje. Na prechádzkach si začínam všímať okoloidúce rodiny a naozaj som tu ešte vrieskajúce dieťa nevidela. Robia rodičia vždy to, čo usmrkanec chce, len aby sa zachovalo jeho osobné šťastie? V záujme objektivity musím ale povedať, že deti viditeľne “rozmaznané”, hádžuce sa o zem a skáčuce rodičom po hlave som tu tiež ešte nevidela…Na úctivosť a slušnost’dieťaťa sa tu dbá veru striktne. Tak neviem…

 O nesamostatnosti a krutosti

Adelka je tu za prírodný úkaz: Drží lyžičku a kŕmi sa sama. Keď hračky rozhádže, aj si ich uprace. S nesamostatnosťou kolumbijských detí som sa stretla už v Londýne. Učila som tam v latinsko-americkej štvrti. Do triedy mi prišlo päťročné kolumbijské dieťa v plienkach. Ďalšie denno-denne stálo a čakalo, kým mu vyzlečiem vetrovku a čiapku, a upracem tašku. Osemročného mama ešte kŕmila.

Byť samostatný nie je v Kolumbii žiadaná výhoda. Sami totiž nikdy nie ste. Komunita je priorita, dvere sa tu nezatvárajú a z domu do domu neustále prúdia príbuzní a priatelia. “V Európe sa mi zdalo neľudské, vidieť 80-ročnú, zhrbenú pani samu nakupovať,“  hovorí manžel. Mne sa zas zdá pritiahnuté za vlasy vidieť, ako matka ide k zubárovi so svojím (a teraz fakt nepreháňam) 40-ročným synom. To, čo my vidíme ako neschopnosť a nesamostatnosť, sa tu vníma ako bežný rodinný akt starostlivosti, opatery a lásky.

Spor o tom, či je horšia európska “krutosť” k príbuzným alebo latinsko- americká “výchova k nesamostatnosti” asi nevyriešime. Dieťa si ale budem naďalej pripravovať na život v spoločnosti po svojom…

 

Telenovela a plastika

Ak by ste si mysleli, že Kolumbijčania komunikujú v skutočnom živote tak ako v telenovelách, mali by ste úplnú pravdu. “Princezná, moja láska, ty si aká krásna? Joj, prekrásne dievčatko si! Aký máš klobúčik a tie vlásky!” Tridsaťminútová prechádzka s Adelkou a narátala som 16 komplimentov od náhodných okoloidúcich. Z Európy som zvyknutá na okoloidúcich, komunikujúcich skôr so mnou ako s Adelkou: Koľko má rokov? Ako sa volá? A už vám... (dosiahla ten a ten životný medzník)?” Tiež ma šokoval typ ľudí, hádžuci komplimenty. Nie sú to len tety vo veku našich rodičov. Nad Adelkinou krásou sa tu rozplýva grupa robotníkov, oddychujúcich pod stromami, asi dvadsaťročný podnikateľ v obleku, dokonca banda tínedžerov, chlapcov so skejtbordmi.

Reč orientovaná na dieťa tu má jasné vzorce: Na deti sa hovorí v druhej osobe a komentuje sa prioritne krása. Majúc kolumbijského manžela, už som si na sladké “kaleráby do hlavy” zvykla. Ale nenapadlo mi, že sa tu začína takto odmala! Nestane sa tu z nej namyslený sopliak? Nebudú mať v jej veku priame komentáre o vizáži vplyv na jej prílišné sebavedomie alebo naopak, nespustia jej komplexy, ak jedného dňa utíchnu? Začala som sledovať kolumbijské ženy: sú namyslenejšie ako tie európske? Zakomplexovanešie? Tie v bežnom živote sa zdajú úplne normálne, tie v telke a na sociálnych sieťach sú kapitola sama o sebe. Dozvedám sa, že verejný kult krásy tela je tu extrémne silný. Súťaží krásy je tu mesačne tucet, plastické operácie sú tu také normálne ako zubný strojček, frajer frajerke na osemnáste narodeniny bežne kúpi nové prsia... Majú komplimenty v ranom detstve toto všetko na svedomí? Manžel tvrdí, že to beriem príliš vážne, on vraj komplimenty v detstve dostával rovnako. Pre mňa je toto však o dôvod viac na paniku. Začínam plánovať, ako do svojich výchovných metód zaradiť aj výchovu k zdravému prístupu ku kráse, telu a sebavedomiu.

“Reina hermosa” (čiže krásna kráľovná) sa na ulici ušla už aj mne. Pobavila ma… Uvidíme, koľko “rein” mi bude treba k tomu, aby som im začala veriť.

 

Ľudia v Kolumbii sú povestne milí a príjemní. Akokoľvek sa tu už deti vychovávajú, niečo sa tu určite robí správne. Bohvie, za koľko percent môže výchova, genetika a za koľko prostredie. Uvidíme… Mojou úlohou je pozorovať a kombinovať výchovné metódy starého a nového sveta. Čo táto zmes názorov a presvedčení urobí s Adelkinou osobnosťou, ukáže čas…

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Z klebety o peniazoch Matovičovcov v Arca Capital vyrobil kauzu až sám premiér

Matovič je formálne jeden z najchudobnejších politikov.

Stĺpček Petra Schutza

Matovič má problém s krízovou komunikáciou

Arca Capital sa najviac podobá na kópiu Ficovho účtu na Belize


Už ste čítali?