reklama

„Národ holubičí“? Pre cudzincov sme skôr „Národ kyslých uhoriek”.

No počkať, počkať... O holubičom národe sme sa predsa učili už v čítankách... Sme mierumilovní a pohostinní! Ale nenalepili sme si túto nálepku na národnostnú škatuľu náhodou my sami? Vidia nás tak aj iní?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (55)

Niekedy je dobre, keď človek vycestuje a požičia si oči niekoho odvedľa...

Vôbec sa nechcem púšťať do politických, sociologických a historických debát. Zažili sme si toho veľa: Geograficky doslova „v ceste”-prehučali cez úbohé Slovensko stáda mnohých naničhodníkov, odkrajovať nám chceli z územia takí a onakí, jazyky a politické systémy nám nútili sprava zľava. Ľahké sme to nemali...Nikto nám nemôže zazlievať, že cudzincom neveríme. Ale nie je načase uvoľniť sa a pustiť svet za našu osobnú železnú oponu?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kyslé ksichty

Ja viem, že by sme človeku dali prvé posledné, ale cudzinec to nevidí.

„Videla si, ako na mňa zazerali?“ často počujem od kolumbijského manžela. Začala som si viac všímať mimiku na slovenských uliciach. Má pravdu- my Slováci sa na ulici na seba neusmievame. A áno- nedajbože má niekto kučeravejšie vlasy a černejšie oči a- zazeráme! Vysvetľujem moju teóriu o historickej nedôverčivosti voči cudzincom, ale nepresvedčím ho. Latinská Amerika ma poriadny dôvod na nevraživosť voči cudzincom- nevinné milióny zmasakrované Európanmi za kolumbovských čias – a úsmevu sa vám na ulici stále hojne ujde...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Manžel má teóriu, že za zazeranie môže vlna extrémizmu, módne sa šíriaca Európou. Jeho teóriu podporuje náplň slovenského spravodajstva, militantné statusy na sociálnych sieťach a nevraživé reťazové emaily, ukazujuce Neslovákov v najhrôzostrašnejšom svetle, ale ja, ako naivná idealistka verím, že my Slováci mierumilovní sme, len mame kyslý ksicht v „nastavení“ a iba stačí, aby sme si ho začali uvedomovať, aby vymizol.

„Neviem, nemáme, daj mi pokoj!“

Tuto frázu naučila môjho manžela moja kamarátka, aby mu objasnila základy slovenského zákazníckeho servisu. Ako indivíduá sme neuveriteľne pohostinní, ale, ako národ sa tak nejavíme. „Krásna príroda, ale ľudia neochotní a nevrlí!“ som počula nespočetne krát od kolegov a kamarátov cudzincov (od Británie po Indiu), navštevujúcich Slovensko. Aká škoda! Cudzinci by mali vstúpiť do bežnej domácnosti naprikald niekde na východniarskej dedine, aby videli, čo je pohostinnosť, ochota a ľudská láska. Vojdete, pani vás silno vystíska, do minúty adoptuje za člena rodiny a dva dni neustále dokrmuje rezňami a zákuskami, aby ste nedajbože neodišli hladný. Bohužiaľ ale cudzinec bežne k Fedorovcom domov nevstúpi a ako dojem z celej krajiny si odnesie spomienku na protivnú čašníčku z bistra. (My Slováci našu neokrôchanosť v zákazníckom servise stále ospravedlňujeme komunizmom, ale neviem neviem či sa dotyčná čašníčka náhodou nenarodila niekedy po roku 2000).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už by bolo načase ukázať aj verejne akí naozaj sme za stenami našich bytov...

„Joj, ani sa nepýtaj!“

Toto nemá s prístupom Slováka k cudzincovi nič spoločné, ale patrí to k nášmu medzinárodnému imidžu: Negativita!

Briti sú stále „very well“ a „fine”. Jasné, že sú to iba frázy. Nikto sa nemá výborne 24 hodín denne. Ale nikto sa ani nemá „nanič, /ani sa nepýtaj/nestojí to za reč“ 24 hodín denne.

Od priateľov cudzincov som si veľakrát vyslúžila nechápavé pohľady za večnú negativitu a po 15 rokoch v zahraničí som si od neustáleho slovenského sťažovania celkom odvykla. Teraz mi pripadá vyčerpávajúce. Monológ náhodnej susedky na ulici cítim ako agresívne vychrstnutie jej negatívnej energie priamo na moju hlavu. Na čo sa sťažujete? Že ste čakali u lekára 2 hodiny? Máte zadarmo zdravotnícku starostlivosť! Že v telke zas nič nedávajú? Včera na ulici Medellinu kričal pán „Vymením DVD-čka za jedlo"... Povedzte mi, pani, čo ste zažili pekného? Za čo ste vďačná? Na čom ste sa dnes zasmiali?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Holubičiu povahu“ si predstavujem ako empatickú, starostlivú, jemnú...

Ako večne nespokojní, kyslí a ufrflaní sa prezentujeme svetu. Viem, že takí naozaj nie sme. Stačilo by sem-tam malinké gesto, malý úsmev len tak zadarmo a malé „Jasné, poďte, pomôžem vám!“ aspoň raz za čas ...a bolo by po uhorkách...

Zuzana Pelaez

Zuzana Pelaez

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Večný imigrant, srdcom na Slovensku, čerstvo v Kolumbii. Pätnásť rokov som učila na londýnskych základných školách. Našla som si tam kolumbijského manžela a porodlia teraz dvojročnú dcérku. Začíname naše spoločné dobrodružstvo v Kolumbii, držte nám Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu